logotype


Tichorád



Tichorád

Žáner: Poézia
Väzba: Pevná
Rok vydania: 2002
Počet strán: 67 strán
ISBN: 8088965519


Cena: 4,00 €
120.5 Sk



Osobitosť knihy Tichorád vystupuje na pozadí predchádzajúcej Hablákovej tvorby a vari ešte viac na pozadí celej súčasnej slovenskej poézie, a to vďaka svojej formálno-kompozičnej stránke – jej text je totiž jedinou súvislou básnickou skladbou. Pozornosť upúta azda hneď na začiatku knihy, už pri prvom zbežnom nahliadnutí, výrazná senzibilita, sila vizuálnych, optických, ale aj iných zmyslových vnemov, nezriedkavé synestetické efekty, takmer „hmatateľnosť“ priestoru a dokonca i času („čas narastá plasticky“). Vyníma sa najmä nápadná farebnosť „... vystupujúce, farbou žiariace / nasaté veci, ktoré vyžarujú takotosťou“; „odkrývanie farebných plôch z očí do očí“; „trblietajúcich / sa v nových a nových farbách...“ a v rámci nej predovšetkým komplementárny farebný kontrast oranžovej a modrej: „oranžový jas v očiach / v modrých rukách chvenie.“ Pre celé toto dielo sú však príznačné markantné zmyslové sugescie, nielen zrakové, ale aj sluchové – osobitnú rolu tu hrajú rozličné „dunenia“, vytvárajúce kľúčovú, významotvornú „atmosféru“ skladby, ktorá je celá, povedané zvratom citovaným z nej samej , „popretkávaná rôznymi zvukmi“. Táto celková „prežiarenosť“ a „prezvučenosť“, bohatý, iskrivý kolorit, plastickosť a synestetická sýtosť však nie je výsledkom nejakého spontánneho očarenia lyrického subjektu bezprostredne zmyslovo vnímaným „javovým svetom“. Ona hablákovská „vyžarujúca takotosť“ v konečnom dôsledku neodkazuje na aktuálne prítomnú realitu, ktorá by vo svojich mnohorakých prejavoch zasahovala, „atakovala“ jeho zmysly, ani nevyjadruje fakt, že takýto je skutočný svet, takto to s ním, resp. v ňom naozaj je. Naopak, všetka tá pestrosť a „polyfónna senzualita“ – ako číra imaginácia – akoby mala kompenzačne zapĺňať práve prázdnotu skutočného sveta, resp. vytvárať osobité lyricko-imaginatívne univerzum. Zdá sa totiž, akoby svet, s ktorým má hablákovský subjekt naozaj, in vivo, do činenia, bol preňho „prázdny“ – aspoň „senzitívne“ a komunikačne – resp. v existenciálnom zmysle. Neodmysliteľné postavenie v tomto poetickom univerze má pritom úniková sféra oneirizmu, ríša snových, chiméricko-halucinačných vízií a zážitkov: „temný víriaci / nepokoj priepasti sýteho oneirizmu“. (...) V každom prípade u Habláka ide o vytrvalo, ba až akosi obsesívne tematizovanú kontrastnosť i kontradiktorickosť a paradoxnosť vzťahu objektívna skutočnosť verzus predstavované, virtuálne, halucinované a pod., resp. o jeho neustálu problematizáciu. (...) Hablákova poetická (seba)reflexia, celé jeho „jasné osudové zrenie“ postupuje takpovediac v „smere tíchnutia“, presnejšie povedané, postupuje „tíchnutím“, ktoré je hneď druhým slovom úvodného verša celej skladby – jej incipit totiž znie: „... návrat z tíchnucej európy.“ V konečnom dôsledku je to postup akoby od hlasného k tichému, od tichého k tichšiemu a cez postupné tíchnutie a úplné stíšenie až k nemej prázdnote – alebo na iných úrovniach senzibility: od „vystupujúcej, žiariacej plastickosti“ k „dutosti“, od „takotosti“ a „nesmierne prítomnej reality“ k „nekonečnej neprítomnosti“, „úplnému zabudnutiu“, „nemému gestu konca“. Lyrický hrdina má podľa všetkého „rád ticho“, akoby chcel stíšiť aj vlastnú vnútornú emotívno-senzitívnu explozívnosť, „dunivý“ nepokoj v sebe samom, akoby však zisťoval, že práve to je to jediné, v čom môže mať úplnú istotu, že po takomto stíšení nezostáva vlastne už nič, len prázdnota.

- Zoltán Rédey -